Po prečítaní prekrásnej poézie 89-ročného kňaza Ondreja Metoda Luckého, ktorá vyše päťdesiat rokov ležala ladom, som pochopil, že ide o nebývalé vyznanie v štýle najväčších slovenských básnikov. Keď som ho v máji 2008 navštívil, o všetko sa zaujímal, bol veľmi milý, až príliš pokorný. Nepohyblivý, od roku 2005 s amputovanou nohou, s jedinou radosťou: tvorbou pri starom písacom stroji. Prísľubu vydania zbierky sa veľmi potešil. Sľub plním a rád vydávam prvotinu tejto u nás temer neznámej osobnosti. Autor mi poslal obratom svoj úvod – úprimnú Spoveď o živote, v ktorom po vzoprení sa osudu dospel k syntéze hlbokej viery a lásky. Keby nebol jeho život taký bolestný, nebolo by ani jeho básní. List z 27. júna 2008 zakončil slovami: Kiež sa Vám dielo, ktorému ste sa oddali, darí a kiež budete stále na pomoci tým zabudnutým, ako som aj ja... V nedeľu, 13. júla 2008 náhle zomrel, promócii svojich básní sa nedožil: Hoc´ semä Božie ešte v hrsti mal, už rozhodiť ho nestihol... Na jeho pohrebe bolo dvadsať ľudí, hudba nehrala, mladý kaplán nespomenul, že pochovávame kňaza, ktorému sme zostali veľa dĺžni. Od mladosti do posledného dychu bol básnikom a spisovateľom. Rozvoju talentu a vydávaniu jeho diel zabránil najmä komunistický režim, ktorý aj jeho život obrátil naruby. Bol prekladateľom z latinčiny, taliančiny, nemčiny a gréčtiny, autorom divadelných hier, zostavovateľom modlitieb a meditácií františkánskej spirituality, básnikom, autorom najmä historických románov. Osudom, tematikou aj štýlom je blízky G. Leopardimu, A. S. Puškinovi, R. Dilongovi. V slovenskej poézii vytvoril zriedkavé tóny: pre chladné prsty kostlivca som si ťa, dieťa, chovala..., uprostred lúky kľačal kajúcnik..., a spovedal sa nebu z bied..., nútený jedno miesto obývať, ja, človek s dušou nomáda..., kajúce kvety lilavé..., smútok holých stien..., kým ešte nevieš nič o trpkej chuti umierania...“ Hovory s dušou sú mystickou analógiou Piesne piesní. Ľudsky nádherná je Meditácia v ruinách Dobrej Vody, o doráňaných svedkoch časov dávno minulých. V básni Bedoval som v zrúcaninách svätej Katarínky hovorí, že je to symbol našich bludných dôb a kladie otázku: Za čie to hriechy trpí tento zhanobený chrám? Názov zbierky a jej rozdelenie na časti navrhol autor v poslednom liste. Meditácie hľadajúcej duše, až na stvoriteľskú Pieseň zrodenia, prinášajú autobiografické básne plné bolesti, nostalgie a smútku, ale aj viery, radosti a nádeje. Radostné stretnutia s prírodou obsahujú spomienky na prechádzky Slovenskom, ktoré ho prinavrátili na cestu vyrovnanosti a pokoja. V tretej časti sú vybrané tri básne z dielka Sedemradostná Panna Mária, o ktorých autor povedal: Fascinuje ma prepojenie radosti a bolesti v živote Panny Márie i v živote každého z nás, lebo radosť zvyčajne predchádza bolesť a bolesť je zasa zárukou a predpokladom budúcej radosti. Preto sú pojmy Sedembolestná a Sedemradostná Panna ekvivalentné a patria spolu, ako spolu patria v našom živote chvíle neúprosnej ťažoby a chvíle utešlivej pohody. Ďalšie tri básne sú zo zbierky úvah a poézie Sedem radostí svätého brata Františka z Assisi a posledné tri zo zbierky básní Spomienky na svätého brata Františka. Záverečné spomienky na autora sú od sestier Margity Trojanovskej a Márie Škerlíkovej, priateľa Milana Kolejáka, študentky Lenky Kristofčákovej a básnika Teodora Križku. Zbierku uzaviera rozlúčkový prejav synovca autora Mariána Luckého na pohrebe. Leť knižočka svetom, nájdi si čitateľov, poteš ich a vytvor cestu pre vydanie rozsiahleho diela Ondreja Metoda Luckého. Jozef Mikloško, vydavateľ